Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky a super rýchle konanie

Odpoveď advokáta na trestné právo

Zaujímavé uznesenie týkajúce sa trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a aplikácie tzv. super rýchleho konania vyslovil Krajský súdu v Prešove sp. zn. 0T/77/2012 (uvádzame výňatok z odôvodnenia uvedeného uznesenia):

I. Samotný fakt, že dychová skúška bola vykonaná overeným meradlom, ešte neznamená, že zobrazený výsledok merania zodpovedá skutočnej hladine alkoholu v krvi. Správnosť výsledkov takéhoto merania preto musí byť v závislosti od zistenej koncentrácie alkoholu overená prinajmenšom opakovaným meraním a to v určenom časovom intervale, prípadne ďalšími dôkazmi preukazujúcimi, že meranie bolo vykonané v súlade s výrobcom dychového analyzátora stanoveným, resp. odporúčaným postupom, dodržanie ktorého eliminuje nežiaduci účinok ovplyvňujúcich faktorov a iných rušivých vplyvov. V hraničných prípadoch, za ktorý je nutné považovať aj posudzovanú vec, keďže dychovou skúškou nameraná hladina alkoholu presahuje hladinu, pri ktorej nie je podľa súdnou praxou akceptovaných poznatkov lekárskej vedy schopný bezpečne viesť motorové vozidlo žiadny vodič, len o 0,08 ‰, je možné množstvo alkoholu v krvi spoľahlivo zistiť iba jej laboratórnym vyšetrením.

II. V žiadnom prípade súd nespochybňuje legitimitu záujmu štátu na nekompromisnom a účinnom postihu každého vodiča motorového vozidla, ktorý ohrozí seba a okolie tým, že vedie motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Zároveň však pripomína, že nástroje pomocou ktorých štát realizuje trestnoprávnu ochranu, predstavujú legitímne obmedzenie základných práv a slobôd iba vtedy, ak sú na to oprávnenými orgánmi aplikované ústavne súladným spôsobom, t. zn. tak, aby uplatnenie konkrétneho nástroja (v tomto prípade tzv. super rýchleho konania spojeného so zadržaním obvineného) obstálo v teste proporcionality. Zásada primeranosti, podstata ktorej spočíva v posudzovaní otázky, do akej miery môže verejný záujem legitímne obmedzovať základné práva a slobody, totiž nie je len základnou zásadou trestného konania (§ 2 ods. 2 Tr. poriadku), ale zároveň patrí medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu, ktoré sú odvoditeľné z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z tohto pohľadu potom primeraným bude len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v demokratickom a právnom štáte na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah ospravedlňujúceho) nevyhnutný a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.

III. Súd uzatvára, že automatické využívanie inštitútu tzv. super rýchleho konania pri postihu konkrétneho trestného činu, čoho svedkami sme v poslednej dobe práve vo vzťahu k prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona, a to bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti prípadu je takýto postup nevyhnutný, je nielen v rozpore so základnými zásadami trestného konania, ale i ústavne garantovaným princípom primeranosti.

IV. Súd pripomína, že v súlade s vymedzením procesných rolí v rámci kontradiktórneho trestného konania súdneho, je úlohou prokurátora preukazovať vinu obvineného. Ani súd síce nemôže ukončiť konanie a nevyčerpať pritom dôkazné možnosti, o ktorých vie, že môžu viesť k spravodlivému rozhodnutiu, zodpovednosti za ktoré sa nemôže zbaviť ani v podmienkach kontradiktórneho procesu, v žiadnom prípade však nemôže dôkazy sám iniciatívne vyhľadávať a nahrádzať tak činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Takýto prístup by bol totiž prejavom neprípustného súdneho aktivizmu vyvolávajúceho pochybnosti minimálne o jeho nestrannosti.

Súd podľa nášho názoru správne zaujíma stanovisko k zásade primeranosti, ktorá sa v takýchto prípadoch javí ako nevyhnutná. Nie je dôležité vychádzať len z paragrafového znenia Trestného poriadku, ale na konkrétny skutok je potrebné sa pozerať komplexne, tak aby boli zachované všetky zákonom a najmä ústavou garantované práva jednotlivca v demokratickej spoločnosti. Rozhodnutie bez rešpektovania základných zásad a Ústavou garantovaných práv nemôže byť zákonné.