Bezdôvodné zastavenie policajtom? Nález Ústavného súdu SR!

Nález Ústavného súdu II. ÚS 299/2024: Trestná minulosť ako neprípustný dôvod na policajnú kontrolu a aplikácia doktríny „plodov z otráveného stromu“

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 299/2024 zo dňa 15. januára 2025 vyslovil prelomové právne závery týkajúce sa zákonnosti policajných postupov a prípustnosti dôkazov v trestnom konaní. Rozhodnutie sa zaoberá kľúčovou otázkou, či samotná trestná minulosť osoby môže predstavovať legitímny dôvod na vykonanie policajného zákroku, akým je zastavenie vozidla a jeho následná prehliadka. Súd dospel k záveru, že takýto postup je v rozpore so základnými právami a slobodami garantovanými Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a medzinárodnými dohovormi, pričom dôkaz získaný takýmto nezákonným spôsobom je v trestnom konaní neprípustný.

Kľúčové právne vety nálezu:

1. Samotná trestná minulosť osoby nepredstavuje v podmienkach demokratického a právneho štátu legitímny dôvod na realizáciu zákonom definovaných zásahov do základných práv a slobôd, akými sú policajné zastavenie a kontrola vozidla. Ide o neakceptovateľný prístup, ktorého sa musí polícia vyvarovať.
2. Zastavenie idúceho vozidla policajnou hliadkou a následná vizuálna kontrola jeho interiéru (tzv. presvietenie baterkou) predstavujú služobné zákroky, ktoré zasahujú do základných práv dotknutej osoby. Takéto zákroky môžu byť vykonané len na základe konkrétneho a zákonom stanoveného dôvodu, pričom všeobecný odkaz na výkon „hliadkovej činnosti“ bez bližšej špecifikácie úlohy nepostačuje.
3. Dôkaz, ktorý má povahu kľúčového a najvýznamnejšieho dôkazu pre odsúdenie, no bol získaný v priamej nadväznosti na nezákonný policajný postup, je potrebné považovať za neprípustný v zmysle doktríny „plodov z otráveného stromu“. Použitie takéhoto dôkazu v trestnom konaní by ohrozilo integritu súdneho procesu a narušilo spravodlivosť konania.
4. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania aproboval zjavný a závažný procesný prešľap polície pri získavaní ťažiskového dôkazu a nereflektoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho nezákonnosti, porušil tým jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

I. Skutkové okolnosti a priebeh konania

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Čadca uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Trestného zákona. Pôvodne mu bol uložený trest odňatia slobody na šesť rokov. Po odvolaní Krajský súd v Žiline zrušil výrok o treste a vec vrátil okresnému súdu, ktorý následne pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi podstatne prísnejší trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov a šesť mesiacov, ktorý krajský súd neskôr potvrdil.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam odvolacieho súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) však jeho dovolanie uznesením sp. zn. 5Tdo/84/2022 z 26. apríla 2023 odmietol ako zjavne neopodstatnené. Práve proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu smerovala ústavná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivé konanie.

II. Argumentácia sťažovateľa

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostrel viacero námietok, avšak ústavný súd za zásadnú a kľúčovú považoval tú, ktorá sa týkala nezákonnosti získania ťažiskového dôkazu – zaistenej nedovolenej látky.

Jadro argumentácie sťažovateľa spočívalo v tvrdení, že postup policajnej hliadky, ktorý viedol k odhaleniu a zaisteniu drog, bol od začiatku nezákonný. Konkrétne namietal, že:

• Policajti vykonali voči nemu služobný zákrok bez toho, aby existovalo akékoľvek dôvodné podozrenie z páchania trestného činu alebo priestupku.
• Požiadali ho o vysvetlenie, čo sa nachádza v taškách v jeho vozidle, bez toho, aby ho náležite poučili o možnosti odmietnuť podať vysvetlenie, ak by si tým mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania.
• Týmto postupom bol donucovaný k sebaobviňovaniu, čo je v rozpore s jeho ústavnými právami. Sťažovateľ poukazoval na to, že tento postup je v rozpore nielen s judikatúrou najvyššieho súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Okrem tejto hlavnej námietky sťažovateľ kritizoval aj nedostatočnú konkretizáciu skutkovej vety v pôvodnom rozsudku, ktorá podľa neho riadne nepopisovala skutkové okolnosti pre danú právnu kvalifikáciu, najmä čo sa týka rozsahu činu a charakteru zaistených rastlín v zelenom stave.

III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR

Ústavný súd sa v plnej miere stotožnil s kľúčovou námietkou sťažovateľa a jeho posúdenie zameral na zákonnosť postupu polície pri získavaní dôkazu, ktorý bol základom pre celé trestné stíhanie a následné odsúdenie.

Analýza policajného zákroku a jeho (ne)zákonnosť

Ústavný súd detailne analyzoval skutkový stav na základe výpovedí zasahujúcich policajtov, ktoré boli zaznamenané v prvostupňovom rozsudku. Z týchto výpovedí bolo zrejmé, že policajná hliadka sa rozhodla zastaviť a skontrolovať vozidlo sťažovateľa z jediného dôvodu: jeden z policajtov ho poznal „zo služobnej činnosti“. Iný člen hliadky to neskôr konkretizoval tak, že sťažovateľ sa „podobal na osobu, ktorá sa dopúšťala trestnej činnosti“.

Ústavný súd tento dôvod označil za absolútne neprípustný a konštatoval, že zastavenie vozidla bolo vykonané svojvoľne a bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Poukázal na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v medziach zákona. Služobná či hliadková činnosť polície nie je samoúčelná, ale musí smerovať k plneniu konkrétnych úloh taxatívne vymedzených v zákone o Policajnom zbore. Zastavenie vozidla je služobným zákrokom obmedzujúcim slobodu osoby a nemožno ho odôvodniť iba trestnou minulosťou vodiča alebo neurčitým podozrením.

Súd sa ďalej zaoberal tvrdením najvyššieho súdu, že policajti nevykonali prehliadku vozidla, ale iba vizuálnu obhliadku pomocou baterky. Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožnil a uviedol, že „presvietenie vnútorného priestoru vozidla baterkou“ je formou vizuálnej prehliadky dopravného prostriedku v zmysle § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore. Aj na takýto úkon musí existovať zákonný dôvod, napríklad pátranie po hľadanej osobe, zbraniach či drogách v rámci konkrétnej akcie, čo v danom prípade splnené nebolo. Následné kladenie otázok sťažovateľovi o obsahu tašiek v kufri pod psychickým nátlakom súd de facto označil za prehliadku batožiny.

Keďže neexistoval žiadny legitímny dôvod na zastavenie vozidla a ani na jeho následnú prehliadku, celý policajný zákrok bol od počiatku nezákonný a predstavoval neospravedlniteľný zásah do základných práv sťažovateľa.

Aplikácia doktríny „plodov z otráveného stromu“

Zásadným dôsledkom konštatovania o nezákonnosti policajného postupu bola aplikácia doktríny „plodov z otráveného stromu“. Táto teória, etablovaná aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, hovorí, že ak bol prvotný úkon orgánov činných v trestnom konaní nezákonný („otrávený strom“), potom aj všetky dôkazy získané v jeho dôsledku („plody“) sú kontaminované touto nezákonnosťou a musia byť z konania vylúčené.

Ústavný súd zdôraznil, že cieľom tejto doktríny je zabrániť svojvôli a nezákonnosti zo strany štátnych orgánov a ochrániť integritu súdneho procesu. Vo veci sťažovateľa bol dôkaz získaný nezákonnou prehliadkou (zaistené rastliny konope) nielen jedným z dôkazov, ale išlo o kľúčový a nosný dôkaz, na ktorom stálo celé obvinenie a odsúdenie. V takomto prípade je vylúčenie nezákonného dôkazu absolútne nevyhnutné a niet priestoru na odklon od tejto doktríny.

Zlyhanie Najvyššieho súdu SR

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom namietanom uznesení pochybil, keď tento závažný procesný prešľap polície nereflektoval a naopak, svojím rozhodnutím ho schválil (aproboval). Tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa a nevysporiadal sa s námietkou nezákonnosti kľúčového dôkazu, porušil jeho základné práva. Súd pripomenul, že najmä pri trestných činoch s veľmi prísnymi trestnými sadzbami, ako je to v prípade drogovej trestnej činnosti, je úlohou všeobecných súdov o to dôslednejšie dohliadať na spravodlivosť a čistotu trestných procesov.

IV. Záver a dôsledky rozhodnutia

Na základe uvedených skutočností Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti vyhovel. Konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V nadväznosti na to zrušil napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, čo v praxi znamená, že bude musieť prihliadnuť na nezákonnosť získaného dôkazu a z toho vyvodiť príslušné dôsledky. Sťažovateľovi bola zároveň priznaná náhrada trov konania vo výške 530,86 eura.

Tento nález predstavuje dôležitý medzník v ochrane základných práv a slobôd v trestnom konaní. Jasne stanovuje hranice pre výkon policajných oprávnení a posilňuje princíp, že ani legitímny cieľ odhaľovania trestnej činnosti nemôže byť dosahovaný prostriedkami, ktoré sú v rozpore so zákonom a ústavnými garanciami jednotlivca.

Spracoval: JUDr. Milan Ficek, advokát

Celé rozhodnutie Ústavného súdu SR si môžete stiahnuť odtiaľto: Rozhodnutie ÚS SR: II. ÚS 299/2024

Dobrý deň, pán advokát. Na internete som narazil na nález Ústavného súdu 299/2024 a zdá sa mi, že môj prípad je veľmi podobný. Pred mesiacom ma zastavila policajná hliadka, údajne pre nesprávne preradenie sa do pruhu. Policajt ma však hneď spoznal, keďže mám záznam v registri trestov. Začal sa ma vypytovať, kam idem a čo veziem. Skončilo to tak, že som teraz obvinený. Myslíte si, že by ste ma mohli zastupovať? Aký by bol ďalší postup?